1. Vlasta Valúchová
P. Valúchová pracovala na našej škole ZŠ s MŠ Vrbovce 40 rokov, keď nastúpila ako mladá učiteľka a zotrvala u nás až do dôchodku. Bola učiteľkou II. stupňa s aprobáciou MAT, FYZ a jej celoživotná zanietenosť pre učiteľské povolanie jej vydržala až do dôchodku. Pravidelne sa venovala príprave žiakov na matematické súťaže a testovania. Posledných 12 rokov bola vo vedení školy - na pozícii zástupkyňa riaditeľa školy. Každému zamestnancovi bola vzorom poctivej práce.
Z môjho pohľadu ju vnímam ako svoju učiteľku, ale hlavne ako kolegyňu, ktorá vždy s ochotou poradila mladším a bola pre nich príkladom. Po odchode do dôchodku založila KLUB bývalých učiteľov z našej školy a pravidelne sa raz do mesiaca stretávajú. Je stále veľkou podporovateľkou našej školy, stále sleduje, čo sa u nás deje. Vážim si ju ako učiteľa, ale aj ako človeka.
2. Július Ligárt
Niektorí učitelia zmiznú z našich životov skôr, než stihneme povedať " diktát". Ale potom sú tu tí, na ktorých si spomenieme vždy, keď sa objaví slovo "škola" – a medzi nich patril aj náš pán učiteľ Julko.
Bol ako stvorený pre školu: milý, láskavý, trpezlivý... Dokázal si poradiť aj s tými, ktorí pri slove "skúšanie" radšej vyliezli na strom, než aby ostali v triede. Vždy mal pochopenie, no častejšie úsmev, ktorý vravel: "Neboj sa, spolu to prežijeme. Možno."
Po chodbách školy chodil s keyboardom pod pazuchou ako nejaká rocková hviezda, ktorá ešte nestihla začať svoje svetové turné. Bol učiteľom, ktorý do triedy prinášal tóny, ktoré mali väčší efekt na detské duše ako školské zvonenie. (A to sa fakt nedá len tak prebiť.)
Ale cez prestávky to bol iný level. V tých šialených školských zvukoch si chránil svoje nervy po svojom – z uší mu trčali igelitové sáčky, čo ho robilo nielen praktickým, ale aj nezameniteľným. Vyzeral ako Shrek, ktorý práve ušiel z rozprávky a vletel priamo do našich lavíc. My sme sa smiali, on sa usmieval – a takto to proste malo byť.
Po škole sa premenil na futbalového trénera, ktorý bežal za loptou, akoby v tom bola stávka o jeho neobmedzenú zásobu kriedy. A keď práve nehral futbal, našiel sa na rybách, kde čakal na svoju životnú úlovok – kapríka, o ktorom nám rozprával s takým nadšením, že sme mu to všetci bez výhrad uverili (aj keď toho kapríka nikto nikdy nevidel).
Takíto učitelia nie sú len súčasťou školských lavíc – sú to postavy, ktoré sa zaryjú do našich spomienok. A náš pán učiteľ Julko si zaslúži spomienky s úsmevom, vďačnosťou... a možno aj s igelitovým sáčkom na ušiach, len tak pre istotu.
3. Jana Prekopová
Predstavte si niekoho, kto vám splnil váš sen. O ktorom ste možno ani v najmenšom nevedeli, že ním vôbec je. Predstavte si niekoho, kto má v očiach neustálu láskavosť, skromnosť, zmysel pre humor či neuveriteľnú silu bojovať za to, čomu verí. Máte niekoho, že áno?Ja tiež. Ja mám však to šťastie, že táto osoba ma sprevádza celý život a poznám ju od prvej triedy mojej základnej školy- pani učiteľku Janku Prekopovú.
Asi to dobre poznáme, že každý prváčik má zo školy trochu strach, rozmýšľa, čo ho tam čaká, aké povinnosti bude mať, avšak keď som prekročila prah našej triedy a uvidela ju - milú, krásnu pani učiteľku s láskavým pohľadom a s obrovským úsmevom na tvári, všetok strach zo mňa opadol. Ani neviem, ako sa to stalo. Jednoducho to tak bolo. Určite všetci dobre poznáte, keď máte akýsi zvláštny, ale zároveň príjemný pocit, z prostredia či z osoby, ktorú ste videli prvýkrát. Akoby vám osud do cesty postavil niekoho, kto pre vás v živote bude niekto veľmi výnimočný, ale zatiaľ neviete prečo. Áno, mne sa to stalo práve vtedy.
Jej vyučovanie bolo naozaj kúzelné. Každý predmet dokázala učiť s takou láskou a motiváciou, že som si veľakrát myslela, že som naozaj v rozprávke. Ako malá som sa do školy vždy tešila, dokonca som raz išla spať skôr a zobudila som sa neskôr v domnienke, že už je ráno, tak som sa obliekla, vzala si tašku a trielila k dverám. Moji rodičia len nechápavo pozerali, kto sa valí z izby o pol dvanástej večer a má na sebe školskú tašku. Môj brat by prespal aj dva dni, takže mali jedinú možnosť. ,,Lucka, kam si sa vybrala?" spýtala sa nechápavo mamina. ,,No veď už idem do školy, pani učiteľka povedala, že budeme mať skvelý deň!" (aj keď pre mňa bol skvelý každý). Naši sa zasmiali a poslali ma naspäť do postele.
Alebo: Sedíme na hodine a pani učiteľka sa spýta: ,,Deti, kto má doma domáce zvieratko? " Hlásim sa nadšene: Ja! ,,A aké máš doma zvieratko, Lucka? " spýtala sa Janka. ,,Ja mám pani učiteľka, prosím pekne, doma slona." Pani učiteľka sa na mňa prekvapene pozrela, ale zaujímal ju koniec tohto komického príbehu. ,,Akože slona?" spýtala sa ma. ,,Áno , pani učiteľka, slona. Môj brat je taký veľký slon!" Po tomto výroku sa celá trieda začala smiať aj na čele s pani učiteľkou:).
Na tieto príbehy a mnohé ďalšie veľmi rada spomínam aj s ňou, keď sa spolu stretneme:) Jej tvorivosť, iniciatíva či zmysel pre divadlo či recitácie vo mne vyvolal neskutočné nadšenie. Jeden z najlepších momentov bol, keď sme ako štvrtáci vyhrali krajskú súťaž Hviezdoslavov Kubín v kategórii kolektívov divadiel. Ten pocit bol úžasný. Tá tímovosť, ten "drive", radosť z dosiahnutého úspechu, sa nedá ani opísať. Všetci sme sa držali za ruky, skákali sme a objímali pani učiteľku, lebo nikdy by sme to bez nej nedokázali. A takto ma pani učiteľka viedla k divadlu, herectvu ci k recitácii. Bol to môj život. Celé dni, mesiace ma starostlivo pripravovala na každú jednu súťaž, ktoré sme postupne povyhrávali na okresných či krajských kolách. Vždy vo mňa verila. Pamätám si na každý jeden moment. Divadlo ma natoľko zlákalo, že som bola až na talentovkách na VŠMU, keď ma nevzali, tak sa mi zrútil celý svet. Avšak, vtedy ma niečo prinútilo pohľadať naše tablo zo školských čias. Nostalgia a spomienky na moju Janku ma doviedli k myšlienke: ,,Veď ona mi vždy hovorievala, aby som sa nevzdávala svojich snov. Ale, čo ak herectvom niekto nebolo mojím pravým snom?" Vtedy som si znenazdajky spomenula, ako som ako malá učila všetkých plyšákov, písala si písomky a potom som ich znova opravovala, zdravila som ich s takou láskou a nadšením, ako to robila na každej hodine ona. Som bývalá žiačka tejto pani učiteľky a pracujem na rovnakej škole, kde ma kedysi vítala ona. Tá nostalgia, krásne spomienky na ňu, ma viedli jedine sem. Jej dcéra Slávka je jej veľmi podarenou kópiou, je to moja skvelá kolegyňa, na ktorú keď sa pozriem, vidím ju a jej láskavé srdce. Všetko, čo ma naučila, teraz vkladám do svojich žiakov a neskutočne rada o nej mojim žiakom rozprávam. Snažím sa z vyučovania urobiť rozprávku, ako to robievala vždy ona. Všetky tie cenné skúsenosti, láska k povolaniu ako taká, zostala vo mne hlboko v srdci len vďaka nej. Lebo niekedy sa vám možno nesplní ten váš najväčší sen, ak ním vôbec je. Niekedy má život pre vás pripravené niečo....oveľa lepšie. A ja som vďačná, že mi práve ona ukázala ten smer, ktorým sa mám v živote vybrať.:) A za to jej budem vďačná celý život.
4. Alena Šištíková
Alena Šištíková je bývalý učiteľ biológie a telesnej výchovy na Gymnáziu Ladislava Novomeského v Bratislave, na ktorom učila neuveriteľných 46 rokov. Za ten čas jej prešlo rukami množstvo študentov, ktorí na ňu s láskou spomínajú.
Bola pre nás vzorom svojou odbornosťou a profesionalitou, s obrovským prehľadom v rôznych oblastiach biológie. Jej hodiny boli jedinečné, jej nadšenie pre učenie nákazlivé, svojím vysvetľovaním upútala pozornosť každého z nás. Niektorých ovplyvnila natoľko, že sa po jej vzore tiež stali učiteľmi.
Ako triedna učiteľka bola trpezlivá a chápavá k našim pubertálnym prehreškom, prísna a matersky láskavá zároveň. Tešila sa z našich úspechov, povzbudzovala nás v slabších chvíľkach, podala pomocnú ruku pri neúspechu. Alenka Šištíková bola dobrosrdečná, empatická, plná porozumenia, podpory a rešpektu. Bola skutočne ako druhá mamina, ktorej sme sa mohli zdôveriť aj so súkromnými starosťami, nešťastnými láskami či vážnymi problémami.
Aj dnes, hoci už 6 rokov neučí, je ochotná pomôcť svojej bývalej škole, keď potrebuje pomôcť so záskokom. A dokáže si získať aj dnešnú mládež, hoci je medzi nimi veľký vekový rozdiel. V triede vzbudzuje prirodzený rešpekt a autoritu.
Počas svojho pôsobenia na škole rozbehla niekoľko projektov, napr. Zdravá škola (projekt na podporu zdravia a výchovy k zdravému spôsobu života), Rovesnícky program (pozitívne ovplyvňovanie názorov a postojov rovesníkov inými rovesníkmi). Ako telocvikárka podporovala svoje kolegyne, aby sa aktívne hýbali. Zaviedla pravidelné cvičenie pre ženy, ktoré sa konalo v školskej telocvični – najprv aerobik, neskôr joga. Tej sa venuje dodnes, dokonca ako certifikovaná trénerka a má svoje skupiny cvičeniek. Väčšinou dámy v rokoch (aj bývalé kolegyne), ktoré povzbudzuje k pravidelnému cvičeniu.
Jej vitálnu energiu a mladistvú myseľ jej môžu závidieť aj mladšie ročníky. Aj vo vyššom veku stále na sebe pracuje a vzdeláva sa. Nedávno absolvovala projekt Digitálni seniori, aby zdokonalila svoje počítačové zručnosti. Edupege, sociálne siete či iné moderné trendy nie sú pre ňu žiaden problém.
Pani profesorka Alenka Šištíková je inšpiratívny človek, ktorý ovplyvnil mnohé generácie študentov aj dospelých, a ktorého si budeme navždy vážiť.