Pavol Hudáček

Charakteristika:

Je to človek s veľkým srdcom a prirodzenou pokorou. Napriek tomu, čo všetko dosiahol, zostáva skromný a vždy pevne stojí nohami na zemi. Vie byť priateľský a otvorený, no zároveň spravodlivý a zásadový.
Má v sebe silu postaviť sa za správnu vec a odvahu bojovať za druhých. Je trpezlivý, vie počúvať a úprimne sa zaujíma o ľudí okolo seba. Nikdy sa nepozerá na človeka cez chyby, ale cez jeho potenciál.
Je pracovitý, cieľavedomý a ide príkladom – nie slovami, ale činmi. Vie podporiť, keď treba, a zároveň motivovať ísť ďalej.
Pre mnohých je riaditeľom.
Pre nás je však niečo viac – je nám druhým rodičom.
Nie je dokonalý – je ľudský.
A práve preto si ho vážime.

Príbeh:

Muž s rondonom pod oblekom a srdcom na dlani
Príbeh o človeku, ktorý mení životy
Hovorí sa, že riaditeľňa je najchladnejšie miesto v škole. U nás to neplatí. Ak by ste hľadali srdce našej Hotelovky vo Vysokých Tatrách, nenájdete ho v spisoch, ale v školskej kuchyni, na chodbách medzi žiakmi alebo pri spoločnom stole na raňajkách. Píšeme tento príbeh ako žiaci a členovia Školského parlamentu, pretože náš pán riaditeľ je dôkazom, že tie najväčšie víťazstvá sa nerodia v tichu kancelárií, ale v žiari sporákov a v srdciach ľudí, ktorí v nás neprestali veriť. Náš pán riaditeľ nezačínal s titulom pred menom. Začínal s kuchárskou čiapkou na hlave, presne v tých istých laviciach, v ktorých dnes sedíme my. On vie, aké je to mať zodraté ruky od čistenia zeleniny a aké ťažké je udržať tempo v špičkovom tatranskom hoteli. Keď sa na nás pozrie, nevidí len "žiacke čísla". Vidí v nás samých seba. Je naším živým dôkazom, že človek z malej tatranskej školy môže dobyť svet, ak má v sebe pokoru a chuť pracovať. On nás nenaučil len variť a obsluhovať – naučil nás veriť, že aj my na to máme. V hotelierstve nie je všetko len o nablýskaných tanieroch. Sú chvíle, kedy sme na praxi neistí, kedy urobíme chybu alebo kedy narazíme na nespravodlivosť. Vtedy sa náš pán riaditeľ mení na nášho najväčšieho ochrancu. Tam, kde by iní sklonili hlavu, on bojuje za naše práva ako otec za svoje deti. Tam, kde nad nami iní možno už dávno "zlomili palicu" kvôli jednému zakopnutiu, on prichádza s podanou rukou a druhou šancou. Pravidelne sa stretávame na "Raňajkách s pánom riaditeľom". Nie je to oficiálne stretnutie. Je to chvíľa, kedy odloží sako, sedí s nami pri jednom stole a skutočne nás počúva. Zaujíma ho, čo nás trápi, o čom snívame a čo nás teší. Nie je to prísny šéf, je to náš parťák. Nikdy nezabudneme na spoločné Slovenské hody vo Francúzsku. Pán riaditeľ tam nebol len ako delegácia v obleku. Keď prišiel najväčší stres, vyhrnul si rukávy a stál tam s nami, priamo "v ohni" kuchyne. Spolu s nami pripravoval jedlá pre diplomatov a svetových hostí. Ukázal nám, že skutočný líder nikdy nestojí nad svojimi ľuďmi, ale vedľa nich. Či už to bolo pod Eiffelovkou alebo na Gastro Erasmus CHALLENGE v Turecku, jeho nadšenie bolo motorom, ktorý nás hnal vpred. Pod jeho vedením sa naša škola zmenila na rodinu. Najkrajším dôkazom je, že naši majstri sú jeho bývalí žiaci, ktorí sa sem s láskou vrátili. Pán riaditeľ pre nás píše knihy, vydáva ročenky a bojuje za to, aby sme boli hrdí Tatranci. Zlatý Amos by mal patriť jemu. Nie za tabuľky a projekty, ale za ľudskosť, ktorú v dnešnej dobe tak veľmi potrebujeme. Učí nás byť nielen profesionálmi, ale hlavne dobrými a férovými ľuďmi. On je ten, kto nás drží za ruku, keď zakopneme, a ten, kto s nami najhlasnejšie oslavuje naše úspechy. Pozdvihol našu školu k nebesiam, ale sám zostal nohami pevne na zemi.
Pre svet je to riaditeľ školy. Pre nás je to človek, ktorý nám dal krídla.