Martin Kováč
nominácia Zlatý Amos 2019

Príbeh alebo príhoda o učiteľovi (napíšte prečo učiteľa navrhujete : Nie je to tak dávno, čo sme ako prváci nastúpili do školy a dostali toho najlepšieho triedneho na svete. 
Keď vstúpil do triedy, pripadal nám ako sebavedomý muž, ktorý vie, ako sa vysporiadať s takým problémom ako sme my. A tak aj bolo. Už prvý týždeň si u nás vybudoval rešpekt, a to sa len tak niekomu nepodarilo, pretože sme boli trieda, ktorá neuznávala pravidlá a radšej si robila všetko po svojom. Len jeden jediný učiteľ nás dokázal skrotiť - náš triedny. Naučil nás, ako sa máme správať voči ostatným učiteľom počas hodiny, ale nielen to. Naučil nás veci, ktoré budeme ešte v budúcnosti potrebovať. Po určitom čase sme ho už nebrali ako učiteľa, ale ako kamaráta, ktorý nám pomôže, keď niečo nevieme pochopiť, alebo keď niečo potrebujeme. Je tu vždy pre nás. Za toto sme mu veľmi vďační, aj keď ho vždy neposlúchame, ako by on chcel. Najvtipnejšie chvíle sú tie, keď na nás skríkne: "Ale chalani, moc sme hluční!" A potom sa na tom spoločne smejeme. Sú to len slova, ktoré hovorí, aby sme boli konečne ticho, ale pre nás to znamená oveľa viac, Sú to slová, bez ktorých si už ani nevieme predstaviť deň. 
Najlepším zážitkom, na ktorý nikdy nezabudneme, bol náš koncoročný výlet s turistickým výstupom na rozhľadňu nad Novou Baňou. Nebol to klasický výlet ,ale "nekonečná" túra, o ktorej sme si všetci mysleli, že ju nezvládneme. Väčšina z nás sú mestské deti, nie sme často v prírode. Stále sme chceli sedieť a oddychovať. Dookola sme otravovali. "Už tam budeme?" "Ako ešte ďaleko?" Niektorí hrešili potichu, iní nahlas, ba aj v maďarčine. A niektorí, aby sa triedny nehneval, vymýšľali nové nadávky, ktoré nedávali vôbec zmysel. Ale nám sa uľavilo. To sa už aj triedny zasmial nad našimi výmyslami. "Chalani, ste horší než staré babky na trhu, aj tie hundrú a na všetko sa sťažujú. Ale vy ste horší. Zdá sa mi, že o chvíľu budú aj lesné zvieratá nadávať." Počas celej túry sa nič zvláštne nedialo až dovtedy, kým sa nám nestratili dvaja spolužiaci. Snažili sme sa im dovolať, ale bez úspechu. Tak sme ich išli hľadať. Triedny sa už naplašil, obočie sa mu zježila vlasy pomaly šediveli. Našli sme ich vďaka dymovým signálom, ktoré bolo vidieť spoza kopca. Chudáci, museli toho dosť vyfajčiť. Vystrašený triedny sa pýtal, čo ich to napadlo, aby sa od nás oddelili. Ich odpoveď prekvapila všetkých. "Prenasledovali sme veveričku, a keď vyliezla na strom, uvedomili sme si, že nikoho zo spolužiakov nepočujeme a nevidíme." Všetci sme sa na tom zasmiali. Skoro sme ich prizabili, lebo sme behali, vykrikovali ich mená a chaosili. Triedny povedal: "Dosť bolo srandy, pokračujeme." Ale museli ísť pred ním, aby ich mal na očiach. Nebodaj by znova začali prenasledovať myšku, žabku alebo červíka. Po namáhavej ceste sme konečne došliapali do cieľa. Tam sme sa zvalili ako staré vrecia. Dali sme spoločnú fotku, aby sme mali pamiatku na tento super výlet, a aby naň triedny dlho spomínal.
Po takej túre nám veru vlastnoručne opečené špekačky veľmi chutili. Pritom sme zhodnotili výlet a jednohlasne sme sa zhodli, že bol úžasný. Za to ďakujeme nášmu triednemu, ktorý nás celú cestu povzbudzoval, nenechal nás oddychovať a sedieť na každom pníku a kameni. Poháňal nás dopredu. A nádherný výhľad zahojil všetky naše žiale. Tešili sme sa, ako by sme na našom výstupe mali podiel iba my. A za to mu patrí naša vďaka.

Výstižná báseň o učiteľovi: 

Náš učiteľ je veru špica,
niekedy lepší ako pizza.
Vlasy má ako jež,
striebristé a ani jedna pleš. 
Obočie má takej farby,
keď ho spoji - sme sa zľakli.
Ale nerobí si s ním starosti,
veď s nami má život plný radosti.
Veľa nervov pri nás stratil,
pomôcť sa nám veľmi snažil.
Nemá to s nami veru ľahké,
väčšina by už visela na lávke.
Niekedy aj prísny pohľad nahodí,
okolo neho všetko stíchne.
Ale keď sa do nálady naladí
rýchlo: "Moc sme hluční!" skríkne.

.